Dnes už sa nedozviem, ako to celé vzniklo. Pravdou však je, že prvý – či vlastně prvá – z tých odvážných, ktorí sa z našej rodiny odhodlali vydať na cestu do Maďarska – „na Komlóš“ (Tótkomlós resp. Slovenský Komlóš) – bola mama. Mohlo to myslím byť niekedy v decembri 1955. Vtedy som mal 6 rokov a ťažko sa mi už odhaduje, čo ju k tejto ceste doviedlo. – Dobrodružná povaha, túžba vidieť bratov a starého otca, ktorí sa na Slovensko nepresídlili a zostali v Maďarsku, chuť stretnúť svoje kamarádky z mladosti…
A rovnako málo sa už dnes dozviem aj to, prečo sme vycestovali iba my dvaja a jej muž – môj otec, ktorý zďaleka nebol taký aktívny ako mama – a sestra Betka zostali doma v Matúškove.
Pravdou však je, že sme jedného večera nasadli v Galante na rýchlik do Budapešti a vydali sa na vtedy neobvyklú cestu. Trasa viedla cez hraničný priechod Štúrovo, vtedy sa ešte myslím viac používalo maďarské označenie Parkán – a na to si celkom dobre spomínam. Vlak bol skoro prázdny a ja, ako to už deti v tomto veku niekedy robia, som v našom kupé „neobsedel“ a chodil po celom vozni hore a dole až som sa utiahol do jedného prázdneho a tmavého kupé k oknu. Tam ma – celá vystrašená z toho, kam som sa stratil – mama aj našla – spolu „financmi“, který už kontrolovali pasy a všetko ostatné. A taká kontrola, to už bola v tom čase niečo! Ukázať všetky zavazadlá … čo veziete … čo to je toto a čo je zase tamto?
V prevažne poľnohospodárskom Maďarsku bola vtedy núdza o preiemyselný tovar, o konfekciu a textil vrtkého druhu. A hlavne obuv … A mama iste nejaký ten colný predpis porušila! Len si matne spomínam, na je potmehúdsky úsmev, keď sa potom pokúšala uviesť otvorený a prehrabaný kufor do pôvodného stavu. Ten veľký kufor bol vrchovate naplnený a dlho sme ho nemohli zavrieť. Takže si myslím, že sa nám nakoniec predsa len podarilo všetky darčeky pre našu početnú rodinu do Maďarska previezť .
Okrem svojho starého otca – „apovku Lásikovho“, ktorý mal v tej dobe už viac ako 90 rokov – zostali na Komlóši aj dvaja z jej štyroch bratov – strýco Maco a strýco Ondro so svojimi rodinami. Všetci Lehockovci mali – na rozdiel od Beňovcov – tmavé vlasy a oplývali zvláštnym druhom (lišiackeho?) humoru.
Komlóšania sa v tej dobe ešte stále obliekali veľmi tradične a „starosvetsky“. Do zimnej garderóby každého muža – a samozrejme aj Mateja a Ondreja – tam patrila, baranica, krátky zimný kabát s kožušinou a hlavne to boli remenné (kožené) čižmy až pod kolená. A tie ma asi natoľko uchvátili, že už to moje „bažanie“- ten môj závistivý pohaľad – niektorý zo strýkov asi nevydržal … A možno obidvaja! A tak ma hneď po niekoľkých dňoch nášho pobytu vzali „k šustrovi“ (obuvníkovi), ktorý mi vzal mieru … A kým sme sa z Komlóšu mali vrátiť na Slovenska, boli čižmičky hotové a pasovali mi ako uliate. Iste si viete predstaviť, že pre šesťročného chlapca to bolo niečo!
V jeden mrazivý večer ma strýcovia vzali na „komlóšsku túrňu“ – vežu veľkoryso postaveného evanjelického kostola, na ktorý boli- a možno stále sú – obyvatelie Komlóša – veľmi pyšný. Pamätám sa, že bol mráz a všade bolo plno snehu. Nepočítane schodov – veď veža je vysoká viac ako 60 (?) metrov – a tam celkom hore, vysoko nad komlóšskými strechami je okolo celej veže široký ochodz s výhľadom na všetky strany. Dnes už neviem, či v tom čase nehlásil svoje zvesti z ochodzu aj obecný hlásnik, ale zo všetkého si najviac spomínam na miestnosť, ktorú tam vysoko na veži mali k dispozícii zvonári, ktorí vtedy zvonili na veži. Myslím, že táto miestnosť to bol vlastne taký „klub“, kde sa schádzali nielen zvonári, ale aj iní komlóšsky muži. A hlavne „tí v najlepších rokoch“, ktorí boli pripravení zvládnúť aj to množstvo príkrych schodov! Tak tam ma moji strýkovia priviedli a musím povedať, že zaujímavejší a útulnejší „klub“ som od tej doby nevidel! Bolo tam teplo a neuveriteľne útulne … Samí dospelí chlapi, z ktorých si každú chvíľu niekto obliekol svoj kožuch o odchádzal zazvoniť alebo hlásiť. A keď sa potom vrátil, a zavesil svoj kožuch zase na vešiak, pošuchal si studené dlane a z úst i z hlavy mu ešte chvíľu stúpala para.
A tak na veži komlóšskeho kostola, stál v jeden decembrový večer aj jeden šesťročný chlapec zo Slovenska. Vo svojich nových remenných čižmičkách sa držal za ruku z každej strany jedného zo svojich strýkov. Pozeral z veže kostola do tmy na svetielkujúce okná komlóšskych domov a počúval, ako „vŕdzga“ zamrznutý sneh pod topánkami a čižmami ľudí, ktorí prechádzali ulicu rovno pod kostolom.
A verte, že v tú chvíľu nebolo pyšnejšieho prváčika v Maďarsku, na Slovensku a možno ani na celom svete!
A ako dopadli moje vzácne a iste aj drahé čižmy? (Vlastne som sa nikdy nedozvedel, koľko stáli a kto ich zaplatil. Ale predpokladám, že sa na ne strýkovia zložili rovným dielom.) Po návrate na Slovensko som si ich pár krát vzal do školy, ale protože som bol jediný v takomto druhu obuvi na celej škole a asi aj v celej obci, deti sa mi smiali. A tak som ich – ešte skoro nové a krásne zachovalé – prestal nosiť. A nenosili ich ani ostatné deti z našej rodiny. Ale ešte dlhé roky viseli na jednej hrade povale nášho domu v Matúškove … až kým niekam „nezmizli“.